Pravidelne navštevujete Žilinský literárny festival. Ako ste sa k tomu vlastne dostali?

„Takéto veci vždy fungujú cez ľudí. Vlado Michal, ktorý je zo Žiliny a založil sieť predajní Artforum na Slovensku, je môj priateľ, takže keď ma požiada, aby som došiel, tak samozrejme prídem. Lebo viem, že to bude dobrá vec.“

Prejdime k diskusii. Aký je váš konečný postoj k revolúcii, k tomu, čo ste chceli dosiahnuť a ako je to teraz?

„Mnohí sa pýtajú, či sa revolúcia naozaj podarila, alebo to boli len ideály a realita je iná. Ja hovorím, že sa podarila, pretože tu už nie sú žiadne ruské tanky, a vládneme si slobodne sami. Musíme za to prebrať zodpovednosť, teraz už nemôžeme nepodarené veci na nikoho zhadzovať. Môj konečný postoj je ten, že november 1989 bola najväčšia udalosť v našich novodobých dejinách, a že odvtedy žijeme slobodne. Ako s tým naložíme, je naša vec.“

Povedali ste, že pre vás je jediným sklamaním po revolúcii to, že na Slovensku nie je spravodlivosť, a že ľuďom na nej ani nezáleží. Vraj je lepšie byť darebákom. Myslíte si, že sa dá zmeniť tento postoj?

„Väčšina ľudí si myslí, že je výhodné klamať a podvádzať, že sa to oplatí. Možno nám nezáleží na spravodlivosti preto, lebo ľudia pred revolúciou chceli len výhody a slobodu, no nemysleli na zodpovednosť. Avšak tí, ktorých to trápi, tí musia byť aktívni, tí musia pre spravodlivosť niečo urobiť. Sudcovia, ktorých trápi stav slovenskej justície, sa musia ozvať, a už sa to deje, je ich už 105. Lekári, ktorým prekáža, že sa v nemocniciach berú úplatky, musia prestať brať úplatky a musia o tom hovoriť. Politici, ktorým sa nepáči, že veľa politikov kradne a klame, musia bojovať za to, aby sa to zmenilo. Každý musí urobiť to, čo dokáže. Neverím na čarovné prútiky, že niekto niečo vymyslí a celé sa to zmení. Nie! Každý vo svojej oblasti musí robiť to, čo považuje za správne.“

Najhorším postojom pre zmenu niečoho je letargia. Dnes mladý študent v diskusii povedal, že počas protestu sa mladí ľudia zapoja, avšak staršia generácia nie, lebo sa tým vraj nedá nič dosiahnuť.

„Na Slovensku je všeobecne taký postoj, že nič sa nedá dosiahnuť, že o všetkom rozhodujú tí hore, ako to bolo za komunistov. My by sme aj vedeli, čo treba dosiahnuť, keď chceme niečo zmeniť, ale myslíme si, že sa to nedá. Zo skúsenosti tohto mladého človeka vyplýva, že takto uvažuje staršia generácia, lebo žili za komunizmu, a vtedy sa naozaj ťažko dalo niečo meniť. Avšak ja mám obavy, že väčšina mladých ľudí má názor, že na ničom nezáleží. Nezaujíma ich politické dianie ani situácia v Európe.“

Martin Mojžiš na toto reagoval slovami, že je to možno spôsobené tým, že mladšia generácia nezažila totalitný režim. Vďaka tomu si vraj nemala možnosť vypestovať si odpor k zlému.

„Asi to bude tak, že mladí ľudia, ktorí už žijú v slobode celý svoj život a môžu robiť, čo chcú, si potom slobodu nevážia, lebo ju považujú za samozrejmú a za automatickú. Potom majú taký názor, že načo sa o to budem starať, keď to vôbec nie je ohrozené. Toto je ale veľký omyl, pretože keď sa o slobodu nebudeme starať, tak ju stratíme, lebo to zneužijú ľudia so zlými úmyslami. Tak to bolo vždy v histórii a tak to je podľa mňa aj teraz.“

Mnohí ľudia majú pocit, že sa začína nebezpečne obnovovať nesloboda spred novembra ’89. Potvrdzuje to nový tlačový zákon, vy ste sa s tým tiež stretli, keď vám zrušili reláciu. Pri nahrávaní hodnotiacej diskusie November 1989 po dvadsiatich rokoch premiér Fico oznámil, že „bude musieť vystrihnúť kritiku Mečiarovej a Ficovej vlády“. Čo sa s tým dá robiť?

„Začalo sa tu brániť slobode a dejú sa také veci, že napríklad Slovenskej televízii zakázali odvysielanie celej jednej relácie kvôli tomu, že sa to týkalo vlády sociálnych podnikov, teda tých podnikov, ktoré presadzuje ministerka Tomanová. Takých príkladov je veľa, jeden ste spomenuli aj vy. Jediné, čo sa dá robiť je, že dá sa o tom hovoriť, kričať, písať. Ak si to ľudia nechajú, ak si nechajú zasahovať do svojej slobody, tak každá vláda im ju vezme nakoniec celú. Ak nechceme, aby tu bola cenzúra, ak chceme, aby tu bola sloboda vyjadrovania a sloboda tlače, nijak inak sa to nestane než tak, že všetci budeme za to bojovať.“

Dnes ste povedali, že „aj všetky malé veci majú zmysel“. V internetových diskusiách koluje postoj, že ste veľký idealista. Čo si o tom myslíte?

„Nemyslím si, že som idealistický v tom zmysle, že nakoniec to na svete bude fungovať ako v rozprávke, že ľudia budú slušní, dobrí, priateľskí, že nikto nebude kradnúť....to je nemožné. Myslím si ale, že správne veci sa nakoniec vyplácajú. Možno sa vyplácajú po dlhom čase, neviditeľne, ale nakoniec sa to nejakým spôsobom oplatí. Nie materiálne, ale keď človek ide za svojím cieľom a bojuje za dobrú vec, podľa mňa nemôže prehrať. Hoci možno v tej jednej veci prehral, ale sám pred sebou vyhral a môže sa s pokojným svedomím pozrieť do zrkadla. Nemyslím si, že napríklad Slota je šťastný človek. Možno má množstvo peňazí a výhod, ale pozrite sa naňho, vyzerá ako šťastný človek? Ak ľudia hovoria, že sa oplatí robiť to a žiť tak, ako žije Slota, tak sa veľmi mýlia. Slota nemá dobrý život. Ľudia ako Lexa a Harabin prehrali sami pred sebou, neverím, že dobre spávajú, iba sa klamú a skôr alebo neskôr sa im to vráti. Nikto neujde pred sebou samým. Je oveľa lepšie byť čestným a nekradnúť a neklamať, než toto všetko robiť a byť bohatý. Som si istý, že to nie je idealizmus, ale praktické pozorovanie toho, ako veci fungujú.“

Jeden pán v diskusii povedal, že na Slovensku by sme potrebovali mať mravné elity, ktoré by ľudí vrátili k pôvodným hodnotám. Myslíte si, že sú na Slovensku takí ľudia?

„Môj predpoklad na začiatku, keď sme začínali s Lampou alebo s .týždňom bol ten, že na Slovensku je veľmi málo kvalitných ľudí, veľmi málo morálnych osobností. Po tých rokoch ale moja skúsenosť je, že tých ľudí je dosť veľa, ibaže sú neviditeľní, neobjavení. Takže tie osobnosti na Slovensku sú, len im treba pomôcť sa prejaviť.“

Martin povedal, že ľuďom tu záleží hlavne na peniazoch, a že nikto nepovažuje za potrebné dodržiavať pravidlá. Vďaka tomu vraj tak politici bažia po moci. Kvôli čomu ju tak potrebujú?

„Podľa mňa kvôli tomu, že si dokazujú, že sú dôležití. Každý človek potrebuje mať pocit, že jeho život mal zmysel. Títo ľudia si to dokazujú cez moc nad inými. Je to zlá, chorá cesta, ale v histórii je plno takýchto omylov, takýchto ľudí, ktorí ale nakoniec dopadli zle. Myslím, že to je aj prípad niektorých našich politikov. Vezmite si napríklad Dzurindovu vládu. V predvolebných kampaniach o sebe tvrdili, že sú iní, že sú slušní, a ľudia ich kvôli tomu zvolili. Nakoniec ale prehrali. Prečo? Pretože prestali byť iní. Pretože tá slušnejšia časť vlády, ktorou boli, prestala byť slušnejšia.“

Čo si potrebujete v živote dokázať vy? Aká je vaša cesta?

„Robím 20 rokov novinára, lebo ma to jednak baví, a jednak slobodné média, časopisy, noviny, televízia, sú pre slobodnú spoločnosť absolútne nevyhnutné. Každý človek má veľa svojich starostí a nemá čas sledovať, čo sa deje vo vláde, či ten politik klame alebo nie, a na to sú tu média a novinári. Nie nadarmo sa nazývajú Strážne psy demokracie. Mne sa to povolanie páči, byť kontrolórom toho, čo sa deje na Slovensku, byť kritikom tých, ktorí sú mocní a ktorí si myslia, že môžu všetko. Kým budem môcť, dovtedy v tom budem pokračovať.“